šok 13

[pokemonpichu]

Martin odišiel cez terasu – rýchlo, bez pohľadu späť.
Ona ostala na koberci v obývačke – kolená k hrudi, deka okolo seba, fľaša od vína na boku.
Neplakala už nahlas. Len sa trasla.
Ja som stál v kuchyni, mobil v ruke.
Potom som vyšiel von zadným vchodom stál som pri plote asi 12–15 metrov od ich terasového okna.
Tma vonku, v ich obývačke žlté svetlo lampy.
Zrazu sa rozsvietilo.
Martin vošiel do obývačky – stále tie isté tepláky.
Sadol si na gauč, hlava v dlaniach.
Jeho žena prišla o chvíľu neskôr – sivá mikina, vlasy v drdole, mobil v ruke.
Stála tri metre od neho.
Martin zdvihol hlavu. Ústa sa mu hýbali rýchlo.
Ona odpovedala prudko, krátko.
Ukázala mu mobil – obrazovku k nemu.
Martin sa postavil.
Gestikuloval rukami – k nej, k sebe, von smerom k nášmu domu.
Veronika urobila krok dopredu, vzala z police veľký keramický tanier.
Hodila ho po ňom – netrafila, roztrieskol sa o stenu meter od hlavy.
Martin si sadol na zem – chrbtom k pohovke, kolená pritiahnuté, ruky na tvári.
Veronika stála nad ním dlhú chvíľu.
Asi o 20 minút vyšla von prednými dverami – kabelka, kľúče.
Nastúpila do SUV a odišla.
Martin ostal vnútri.
Svetlo svietilo do polnoci.
Potom zhaslo.
Keď som sa vrátil domov moja žena už nebola na koberci.
Stála v obývačke – nahá, vlasy mokré, oči červené.
Kľakla si predomňa na kolená hneď, ako som vošiel.
„Prosím ťa,“ zašepkala. „Nechaj ma to napraviť.
Nechaj ma ti to vynahradiť.“
Natiahla ruky k môjmu opasku.
Rozopla ho.
Stiahla mi nohavice.
Chcela ho vziať do úst.
Ale mne sa hnusila.
Nie jej telo.
Celá ona.
To, ako sa teraz snaží vyfajčiť odpustenie, ako keby to bolo niečo, čo sa dá vyriešiť ústami.
Odtiahol som ju za vlasy – nie brutálne, ale pevne.
„Nie,“ povedal som ticho.
Plakala.
„Musím to odčiniť,“ zašepkala. „Prosím… aspoň dnes.“
Odišiel som hore do spálne. O pol hodiny prišla za mnou – stále nahá, plačúca.
Vošla dnu, kľakla si pred posteľ.
„Prosím,“ opakovala. „Nechaj ma…“
Nepovedal som nič.
Dala sa na štyri,zadok zdvihnutý, nohy roztiahnuté, ruky dopredu na zem.
Celá sa triasla – od strachu, od hanby.
Vzal som opasok a šľahol – prvý raz cez zadok.
Brutálne, dosť silno, aby sa ozval ostrý zvuk a na koži ostala červená linka.
Zakričala – do dlane.
Potom druhý šľah – cez stehná.
Tretí – cez chrbát.
Každý šľah ju prinútil sa prehnúť nižšie, zadok vyššie, nohy širšie.
Plakala – prerývane, dusivo.
Ale stále tam klačala – akoby to bola jediná vec, ktorú ešte vie robiť správne.
Keď som mal dosť, hodil som opasok bokom.
Chytil som ju za boky.
Vošiel som do nej – jedným tvrdým tlakom, bez prípravy, bez ničoho.
Búšil som do nej – rýchlo, z čistej nenávisti.
Prsia sa jej hojdali, mlieko kvapkalo na zem v malých kvapkách.
Červené pruhy od opaska sa jej na zadku a stehnách leskli.
Keď som sa blížil, zrýchlil som ešte viac.
Posledné tri-štyri údery – brutálne, hlboko.
Urobil som sa dovnútra. Potom som zase vzal opasok a švihol som ju cez pičku .
Semeno jej okamžite vyprsklo a tieklo po stehnách.
Ona ostala na štyroch – hlava dole, ramená sa trasúce, plač potlačený do dlane.
„Ďakujem,“ zašepkala do koberca. „Ďakujem, že si ma ma potrestal.“
Vstal som.
Obliekol som sa.
Bez slova som odišiel späť na gauč.
Ona sa pomaly zdvihla – trasúca sa, červené pruhy po tele, semeno jej stekalo po nohách.
Ležal som na gauči, oči zavreté, ale nespal som.
A vedel som, že toto je teraz náš život.
Ona prosí telom, ja ju šukám z nenávisti a hanby.
A ráno sa tvárime normálne kvôli dcérke.
A ešte som si uvedomil jednu vec:
chcem ju ešte potrestať.
Tak, aby to pocítila hlbšie.
Aby sa to vrylo do nej navždy.
Zobral som mobil.
Našiel som kontakt – Robo.
Ten istý, od ktorého to všetko začalo.
Napísal som mu krátku správu:
Ahoj Robo.
Príď zajtra večer.
Budem doma.
Ak neprídeš vieš čo sa stane.
Odoslal som.
Ležal som na gauči a čakal som, čo odpíše.
A vedel som, že keď príde,
ona sa bude triasť od strachu.
Lebo ešte nie je koniec trestu.
Ešte nie.

[Wejgll]

Dobře ty

[ERCH_XY]

Nooo to je super.

[Pepsi]

Nádhera !!!!

[kohout50]

Parádní poctěni. Čekáme na další díl či díly. Dočkáme se?

[Pepsi]

Kedy bude ďalšie pokračovanie ?