šok 10

[pokemonpichu]

Ráno po tej noci, keď sme sa prvýkrát dotýkali bez hnevu a bez trestu, som sa zobudil skôr ako ona. Dcérka ešte spala, vonku pršalo, v dome bolo ticho ako v kostole. Sedel som v kuchyni s kávou a premýšľal o tom, čo mi včera v noci povedala – o Robovi, o tom, ako to všetko začalo, ako sa to skončilo, ale hlavne o tom, ako ju to stále drží v pasci, aj keď už roky nevidela jeho tvár.
Keď prišla dole – v pyžame, vlasy rozstrapkané, oči ešte ospalé – sadla si oproti mne. Položila si ruky na stôl, dlaňami dole, akoby čakala verdikt.
„Mám jednu otázku,“ povedal som pokojne. „Máš na Roba ešte nejaký kontakt?“
Chvíľu mlčala. Potom prikývla – pomaly, akoby sa bála, že to slovo vyslovené nahlas všetko pokazí.
„Áno. Nikdy som ho nevymazala. Neviem prečo. Možno strach, možno hanba, možno len lenivosť. Ale áno, mám ho.“
„Daj mi ho.“
Pozrela sa na mňa – nie vystrašene, skôr ako keby čakala presne toto.
Vzala svoj telefón, otvorila appku, prešla do archívu správ. Našla meno „Robo“ – bez fotky, len iniciály a stará profilovka z doby, keď mala 21. Odfotila obrazovku s jeho menom a profilom, poslala mi to screenshotom.
„Tu. Ale prosím ťa… nerob nič, čo by…“
„Nerobím nič, čo by nás všetkých zničilo,“ prerušil som ju. „Chcem len, aby to malo koniec. Aby som mal istotu, že to, čo má, už nikdy nebude použité proti tebe. Ani proti nám.“
Odišla hore – vraj prebaliť malú, ale v skutočnosti asi potrebovala dýchať sama.
Otvoril som messenger.
Napísal som mu:
„Ahoj Robo. Som manžel. Viem o tebe všetko – o tom, čo si sňou robil, ako si ju požičiaval kamarátom, ako si to všetko nahrával. Mám na teba dosť dôkazov aj bez tvojich videí. Ale chcem, aby si mi poslal všetko, čo máš – všetky videá, fotky, čokoľvek, čo s ňou máš. Kompletné, neupravené. A potom to máš vymazať zo všetkých zariadení, cloudov, diskov – všetko. Ak mi to nepošleš do 48 hodín, idem na políciu. Zneužívanie, nátlak, sexuálne zneužívanie pod vplyvom alkoholu, skupinové znásilnenie – vyber si. Mám mená tvojich kamarátov, viem, kde si pracoval, viem, ako sa voláš celým menom. Ak to neurobíš, idem za tvojou súčasnou partnerkou, rodinou, zamestnávateľom – vyber si vyberieš. Posielaj link. A už sa mi neozývaj po tom, ako to pošleš.“
Odoslal som.
Odpoveď prišla o 14 minút.
„Kto si ty do piče?“
„Už som ti napísal. Manžel. 48 hodín. Alebo polícia.“
Ticho 5 minút.
„Nemám nič. Všetko som vymazal.“
„Neverím ti. Mega, Dropbox, Telegram, čokoľvek. Alebo idem rovno za tvojou ženou/priateľkou – viem, kde bývaš, viem, ako sa volá.“ Blafoval som, okrem mena som nevedel nič.
Ďalších 8 minút ticha.
Potom prišiel link na mega.nz – priečinok a v správe prihlasovacie meno a heslo.
„Tu je všetko. Už to nechcem vidieť. A už sa mi neozývaj.“
Neodpísal som.
Otvoril som priečinok.
47 videí. Vyše 200 fotiek. Rozdelené do priečinkov. Celkovo 18 GB.
Neviem, prečo som to otváral. Chcel som to len mať ako páku a vymazať. Ale otvoril som prvý priečinok. Potom druhý. Pozrel som si päť videí – celé, bez preskakovania. Stačilo to.
1. „Hotel“ – 12 minút 43 sekúnd
Kamera na nočnom stolíku, mierne naklonená, svetlo z lampy žlté a mdlé. Izba lacná – béžové steny s odlupujúcou sa farbou, červené záclony, posteľ s pokrčenou posteľnou bielizňou.
Ona má dlhšie vlasy, tmavé. Na sebe červené šaty s hlbokým výstrihom, čierne vysoké lodičky, make-up silný – červené pery, čierne oči. Sedí na kraji postele, nohy spolu, ruky v lone, pohľad už sklenený od vína.
Robo je za kamerou, hlas pokojný, ale pevný:
„Ukáž sa. Pomaly. Chcem to vidieť.“
Stiahla si šaty cez hlavu – pomaly, ruky sa jej trasú. Podprsenka a nohavičky čierne, čipkované. On: „Všetko dole.“ Poslúchla.
Potom ju chytil za zápästia, otočil na brucho, ruky jej zviazal opaskom za chrbát – pevne, až sa jej vryl do kože .
„Roztiahni nohy.“
Roztiahol ich sám kolenom, hrubo. Napľul si na prsty, natrel jej anál – rýchlo, bez prípravy.
Vstúpil jedným dlhým, tvrdým tlakom.
Zakričala – ostrý, vysoký zvuk, telo sa jej prehnulo do oblúka, prsty sa zaryli do plachty.
„Pomaly… prosím… bolí to… bolí…“ šepkala cez slzy.
On ju chytil za vlasy, zdvihol jej hlavu k objektívu.
„Povedz to. Povedz, čo si.“
„Som… tvoja kurva,“ zašepkala, hlas sa jej lámal.
„Hlasnejšie.“
„Som tvoja kurva!“ vykríkla, slzy jej stekali po tvári.
Krátke, prudké nápory, každý ju posúval dopredu po posteli. Jej zadok sa trasol pri každom náraze, prsia sa hojdali pod ňou, bradavky tvrdé od chladu a strachu. Stenala – zmiešané „áááhh… prosím… áno… nie…“, hlas sa jej zlomil na polovici.
Keď sa blížil k vrcholu, zrýchlil, posledné tri pohyby brutálne.
Urobil sa dovnútra – hlboko, pulzujúco, niekoľkými silnými prúdmi.
Vytiahol sa pomaly. Semeno jej vytekalo po stehnách, po zadku, na posteľ – husté, biele pramienky.
Ona ostala ležať tvárou vo vankúši, tichý plač trval ešte dobrú minútu po skončení videa. Robo sa len zasmial: „Vidíš? Si na to stvorená.“
2. „Byt - 3“ – 19 minút 12 sekúnd
Tmavá obývačka v byte – čierny gauč, konferenčný stolík plný prázdnych fliaš od vodky, popolník plný nedopalkov.
Ona kľačí na zemi uprostred, úplne nahá, ruky za chrbtom zviazané hrubým koženým opaskom. Oči červené, pery opuchnuté, vlasy strapaté.
Dvaja muži – jeden vysoký, plešatý, s tetovaním na predlaktí, druhý nižší, s bradou a pivným bruškom. Obaja už značne opití.
Robo sedí v kresle oproti, nohu preloženú cez nohu, kamera v ruke.
Najprv jej ho plešatý strčil do úst – pomaly, ale hlboko, držal ju za vlasy oboma rukami, búšil jej do hrdla, kým sa nedusila a sliny jej netiekli po brade a krku. Kašľala.
Zároveň druhý (s bradou) ju vzal odzadu – najprv do pičky, pár tvrdých nárazov. Ona sa prehla, zadok sa jej zdvihol vyššie.
Striedali sa – jeden v ústach, druhý v pičke, rytmus chaotický, hrubý.
Keď sa plešatý blížil, vytiahol ho a vystriekal sa jej na tvár – hrubé prúdy cez oči, nos, pery, semeno jej stieklo po brade na prsia.
Bradatý ju otočil a dokončil do úst – musela prehĺtať, kašľala, slzy a semeno sa miešali na jej tvári.
Robo: „Facka.“
Plešatý jej dal facku – nie silnú, ale dosť, aby sa jej pera roztrhla, krv sa zmiešala so semenom.
Ona zdvihla pohľad – oči plné slz, pera krvavá, ale usmiala sa takmer poslušne:
„Ďakujem.“
3. „Chata“ – 14 minút 58 sekúnd
Drevená chata, veľká obývačka.
Ona sedí na stole – dole nahá, tričko roztrhané, prsia vonku. Oči úplne sklenené, smiech hysterický, pohyby pomalé od alkoholu.
Päť mužov okolo nej – všetci bežní chlapi okolo 35–45.
Robo jej nalial do pohára červené víno: „Vypi. Celé.“
Vypila naraz, zakašľala, víno jej stieklo po brade na prsia.
Najprv ju brali po jednom – ústa, pička, zadok – striedavo, bez poradia.
Potom dvaja naraz: jeden jej ho strčil do úst (držal ju za uši, búšil hlboko do hrdla), druhý análne (tvrdé, rýchle nápory, zadok sa jej trasol, koža sa červenala od nárazov).
Tretí jej stláčal prsia – štipľavo, kým nezakričala do penisu v ústach, bradavky jej stmavli a stvrdli.
Robo jej občas nalial víno priamo do hrdla – z fľaše, kým sa nedusila.
Keď sa striedali, semeno tieklo všade – na tvári, vo vlasoch, po prsiach, po bruchu, medzi nohami na stôl.
Na konci ležala na stole, bruchom dolu, telo lesklé od potu a semena, dych nepravidelný, nohy roztiahnuté.
„Ďakujeme, kurva.“
Usmiala sa – zlomený, prázdny úsmev.
4. „Požičaná – 4“ – 22 minút 19 sekúnd
Chladný priemyselný sklad – betónová podlaha špinavá od prachu, kovové regály plné zaprášených krabíc, hore len dve slabé žiarovky, ktoré hádzali dlhé tiene a robili všetko ešte chladnejšie a bezútěšnejšie. Vzduch ťažký a vlhký.
Ona je priviazaná k starej drevenej stoličke – ruky za chrbtom hrubým lanom, ktoré sa jej vrylo do kože až dočervena a miestami jej spôsobili drobné odreniny, nohy roztiahnuté široko a priviazané k nohám stoličky hrubým špagátom, členky jej opuchli a červenali od tlaku.
Je úplne nahá, telo sa jej trasie od chladu, koža pokrytá husou kožou, bradavky tvrdé a stmavnuté, vlasy prilepené k čelu od potu a slz. Oči červené, pery suché a popraskané, dych rýchly a prerývaný.
Dvaja muži – neznámi, starší (okolo 45–50).
Vyšší, plešatý muž drží v ruke prázdnu fľašu od vodky – litrovú, hrdlo široké, sklo hrubé a studené.
Pomaly jej ju priložil medzi nohy – najprv len hrdlo priložil k jej pičke, jemne tlačil, aby cítila chlad a tlak.
„Roztiahni sa viac,“ povedal chrapľavo.
Začal tlačiť fľašu dovnútra – pomaly, neúprosne, hrdlo sa jej vnorilo do pičky, potom širšia časť, kým sa jej telo nenaplo a nezakričala – ostrý výkrik.
Fľaša v nej bola hlboko – možno 15–18 cm, hrdlo a časť tela fľaše ju roztiahlo, zadok sa jej zdvihol, nohy sa triasli, slzy jej stekajú po tvári na prsia.
Plešatý pomaly pohyboval fľašou – von a dnu, pomaly, ale hlboko, každý pohyb ju nútil kričať, telo sa jej kŕčovite sťahovalo okolo skla.
„Cítiš to? To je pre teba,“ zašepkal.
Keď ju vytiahol, pička jej ostala roztiahnutá, fľaša lesklá od sekrétov.
Bradatý muž ju odviazal ale ruky nechal zviazané, nohy uvoľnili.
Hodili ju na betónovú podlahu na chrbát na studený špinavý betón, telo sa trasie od chladu.
Bradatý jej sadol na tvár – ťažko, kolená na oboch stranách jej hlavy, penis jej strčil hlboko do úst.
Tlačil jej hlavu dole oboma rukami – dusil ju, penis až po koreň, ona sa nedokázala nadýchnuť, len lapala cez nos, sliny jej tiekli po brade na betón, oči vyvalené, tvár červená od nedostatku vzduchu.
Celý čas sa dusila – hlasné, prerývané kašľanie, telo sa jej kŕčovite napínalo, ruky za chrbtom sa snažili uvoľniť, ale lano držalo pevne.
Plešatý ju šukal do pičky, pomaly na začiatku, potom čoraz tvrdšie, rukami jej držal boky tak silno, že ostali červené odtlačky prstov a modriny.
Búšil do nej rytmicky, nepravidelne – raz pomaly a hlboko, až na doraz, raz rýchlo a krátko, každý náraz ju posúval dopredu po betóne, kolená sa jej odierali do krvi, dlaniam sa červenali od špiny a odrenín.
Striedali sa – keď sa jeden urobil (do úst, musela prehĺtať, kašľala prudko, semeno jej tieklo po brade a krku), druhý pokračoval v pičke, až kým sa neuvoľnil aj on – hlboko vnútri, pulzujúco, niekoľkými silnými prúdmi.
Sliny a semeno, tvorili malé, lesklé kaluže pod jej tvárou a kolenami.
Keď skončili, nechali ju tam ležať – nahú, spotenú, pokrytú semenom (na tvári, vlasoch, prsiach, medzi nohami), telo sa trasie od chladu, vyčerpania.
Robo sa naklonil k objektívu, usmial sa – ten istý sebavedomý, chladný úsmev:
„Stále sa vráti. Vždy.“
5. „Hotel“ – 8 minút 41 sekúnd
Už posledné video.
Izba podobná ako prvé, ale ona vyzerá inak – unavene, vyčerpane, oči prázdne, tvár bledá, telo chudšie, prsia menšie, koža matná.
Robovi fajčí vtáka – pomaly, takmer nežne, ako keby to bolo láskavé gesto. Pohyby dlhé, hlboké.
Potom jej dal do ruky svoj mobil: „Urob si video na pamiatku ale ešte počkaj.“
celý čas držala telefń namierený na svoju tvár. Šukal ju do úst ako keby to bola pička.
Potom sa jej vystriekal do krku. Na videu je jej tvár pokrytá jeho semenom, pery opuchnuté, oči červené, nútený úsmev, ktorý sa jej rozsypal na polovici.
Video skončilo.
Zavrel som notebook. Sedel som v tme dobrých dvadsať minút, kým som sa dokázal pohnúť. Ruky sa mi triasli. Nebol som nahnevaný. Bol som zdesený.
Keď som prišiel do spálne. Čítala si knihu, ale nečítala – len držala stránky.
„Čo sa stalo ?“ spýtala sa potichu, keď ma zbadala.
„Videl som päť videí. Celé. A je ich oveľa viac.“
Slza jej skĺzla po líci. Neutrela si ju.
„Vymaž to,“ zašepkala. „Prosím. Nechcem, aby to existovalo. “
Vrátil som sa pre notebook. Ruky sa mi ešte stále triasli. Chcel som to urobiť rýchlo – označiť všetko, zmazať a zabudnúť. Chcel som to vymazať navždy, aby to nikdy viac nebolo v mojej hlave, v našom živote.
Ale prsty mi zamrzli. Pozeral som na tie názvy priečinkov a niečo vo mne sa zaseklo. Nie zvedavosť. Nie vzrušenie. Potreba pochopiť. Naozaj pochopiť. Ako sa z dievčiny stala žena, ktorá sa vracala pre viac. Ako sa z hanby stala závislosť. Ako sa z bolesti stalo niečo, čo jej telo stále pozná lepšie ako lásku. Ak to nevymazem, ak to nevidím celé, nikdy to nepochopím. A ak to nepochopím, nikdy to neprestanem nosiť v sebe ako otázku bez odpovede. A tá otázka ma bude žrať ďalej – pomaly, neúprosne, až kým nezistím, či ju dokážem milovať napriek tomu všetkému… alebo práve kvôli tomu.
Tak som to neurobil. Nevymazal som nič. Len som priečinok skryl hlbšie, kde to ona ona nikdy nenájde.
Potom som zavrel notebook.
Oči mala červené, ruky okolo seba, akoby sa sama objímala.
„Urobil som to,“ povedal som ticho. „Vymazal som to všetko.Už to tu nie je.“
Prikývla – pomaly, s úľavou, ktorá jej na chvíľu uvoľnila ramená.
„Ďakujem,“ zašepkala. „Fakt… ďakujem.“
Prišla ku mne. Objala ma – silno, trasúco sa, ako keby som bol posledná vec, ktorá ju drží nad vodou. Ja som ju objal späť – pevne, prvýkrát bez výhrad, ale v hlave mi hučalo niečo iné.
„Ešte nie je koniec,“ povedal som jej do vlasov. „Ale toto… toto už nikdy nebude v hre.“
Ona sa odtiahla len natoľko, aby mi pozrela do očí.
„Veríš mi, že to dokážem prekonať?“
„Verím,“ zalgal som. „Verím, že to zvládneme spolu.“
Usmiala sa – krehko, ale úprimne.
Vedel som, že tam vnútri je stále pravda. Videá. Stovky fotiek. A ja ich budem musieť vidieť všetky. Aby som pochopil, čo ju zlomilo tak hlboko, že sa to v nej ozýva dodnes – v každom dotyku, v každom „prosím“, v každom okamihu, keď sa jej telo samo poddá. Ak to neuvidím celé, nikdy to neprestanem nosiť v sebe ako otázku bez odpovede. A tá otázka ma bude žrať ďalej – pomaly, neúprosne.
V tej chvíli som si uvedomil, že som to neurobil pre pomstu. Neurobil som to ani pre ňu. Urobil som to preto, aby som jej – a možno aj sebe – dal šancu pochopiť, čo sa stalo. Aj keby to znamenalo, že tie videá budú žiť navždy.

[Pepsi]

Wau zas paráda !

[ERCH_XY]

Si borec ide to to dobre

[Mispulin]

Očekávám nějakou prefíkanou pomstu na Roba a v těch dalších videích co si prohlédne budou třeba ještě další odhalení, která využije.

[Joseph]

Podla mna by sa na nejakom videu mohol objaviť aj terajší sused, ktorý dobre vedel, co je ona zač a co potrebuje

[Mispulin]

Ano, také mě to napadlo.

[Pepsi]

Mňa by skôr zaujímalo ako ju za všetko vytresta , alebo odmení

[Kocourak]

Ve skutečnosti to nesmazal, protože se mu to líbí....

[Wejgll]

Tak to je super