šok 7

[pokemonpichu]

Uplynulo päť dní od poslednej dávky správ, ktorú mi Martin preposlal. Päť dní ticha z jeho strany – aspoň čo sa týkalo nových kontaktov od nej. Každý večer som sa pozeral na mobil, čakal som, či sa ozve s tým svojím suchým „nič nové“ alebo „ignorujem“. Nič.
Potom prišiel pondelok ráno. O 7:12 mi vibroval telefón. Martin.
„Začala znova. Ale je to horšie ako prvýkrát. Posielam všetko, píše len keď si v práci alebo keď vstáva v noci k dieťaťu.“
7:12 – Fotka: postele, nohy roztiahnuté, prsty hlboko vo vnútri, mokré až po zápästie. „Ráno bez teba. Nemôžem prestať myslieť na to, ako si si ma bral. Prosím.“
7:19 – „Chýbaš mi tak, že to bolí.“
7:34 – Hlasová správa (hlas tichý, prerývaný, skoro šepot): „Martin… práve som sa dotkla sama seba pri pomyslení na teba. Na to, ako si ma chytil za vlasy. Ako si ma položil na stôl. Ako si do mňa vošiel bez varovania. Prosím… aspoň mi napíš, že na to myslíš tiež.“
8:02 – Fotka: v kuchyni, župan otvorený, prsia vonku, jednou rukou si stláča bradavku, mlieko strieka v tenkom pramienku na linku. „Pozri, čo mi robíš. Toto by si pil ty. Príď a vypij to.“
8:17 – „Manžel odišiel do práce. Mám 2 hodiny, kým sa dcérka zobudí. Príď. Urobím všetko. Na kolenách, na stole, pri okne, ako chceš. Prosím.“
8:45 – Fotka: zrkadlo v kúpeľni, zadok vystrčený, rukou roztiahnutý, vidno všetko. „Pamätáš? Chcem to znova. Chcem cítiť, ako ma rozťahuješ. Bolí to, ale chcem to.“
9:11 – „Už štyri dni. Štyri dni bez teba. Cítim sa prázdna. Ako keby mi niekto vytrhol kus tela. Prosím, aspoň odpíš. Aj keby len jedno slovo.“
9:28 – Hlasová správa (hlas už trasúci sa, takmer plač): „Martin… ja… ja sa bojím. Bojím sa, že to prestaneš chcieť. Že ma už nechceš. Že som pre teba len diera, ktorú si naplnil a zabudol. Ale ja potrebujem, aby si ma znova naplnil. Prosím. Len raz. Urobím to tak, ako chceš. Aj hrubšie. Aj dlhšie. Aj pred oknom. Kľudne aj vonku.“
10:03 – Fotka: na gauči, nohy na operadle, prsty v sebe, druhou rukou si štípe bradavku, tvár v grimase – zmiešaná bolesť a rozkoš. „Robím to sama, ale nestačí to. Chýba mi tvoj tlak. Tvoje ruky na mojom hrdle. Tvoje slová. Prosím.“
10:47 – „Pamätáš, ako si mi raz dal facku? Chcem to znova. Chcem, aby to bolelo. Aby som cítila, že žijem. Aby som na chvíľu zabudla, že som mama. Že som manželka. Chcem byť len tvojou kurvou. Príď a vezmi si ma tak.“
11:22 – Fotka: detail – prsty v sebe, šťava steká po dlani, na stehnách. „Vidíš, ako veľmi mi chýbaš? Ako veľmi ma to ničí?“
12:09 – „Obed som nevarila. Nemôžem sa sústrediť. Sedím tu a čakám na teba. Každý zvuk za plotom mi zdvihne tep. Myslela som, že to prejde. Neprechádza. Je to horšie.“
12:41 – Hlasová správa (hlas už úplne zlomený, plač zmiešaný s dychom): „Martin… prosím… ja… ja neviem, čo robím. Práve som si to robila v kuchyni, na tom stole, kde sme jedávali. Predstavovala som si teba. Ako si ma berieš. Ako do mňa striekaš. Ako ma napĺňaš. A plakala som, lebo to nestačí. Potrebujem teba. Skutočného. Prosím. Ak neprídeš dnes, neviem, čo urobím.“
13:18 – Fotka: kľačí na kuchynskej podlahe, ústa otvorené, jazyk vonku, rukou si drží prsia, mlieko kvapká na dlažbu. „Čakám takto. Ako si ma učil. Na kolenách. S otvorenými ústami. Príď a naplň mi ich.“
14:02 – „Manžel príde o tri hodiny. Máme ešte čas. Len príď. Aj na päť minút. Aj na desať. Aj aby si ma len vzal rýchlo a odišiel. Prosím.“
14:37 – „Už to nevládzem. Cítim sa ako zviera. Ako keby ma niekto držal v klietke a nedovolil dýchať. Ty si ten kľúč. Otvor ma. Prosím.“
15:11 – Fotka: pri terasovom okne, župan na zemi, telo pritlačené k sklu, prsia rozmazané, zadok vystrčený smerom von. „Pamätáš toto? Ako si ma tu raz držal? Chcem to znova. Aj keby ma niekto videl. Už mi je to jedno.“
15:44 – Hlasová správa (hlas tichý, vyčerpaný, takmer rezignovaný): „Ak dnes neprídeš… zajtra idem k tebe. Zaklopem. Otvorím dvere. Padnem na kolená pred tvojimi dverami. Nechcem to urobiť. Ale urobím, ak ma necháš takto. Prosím. Napíš hocičo.“
16:03 – Posledná za ten deň (kým som bol v práci): „Už idem prebaliť malú. Ale stále cítim tú prázdnotu. Stále cítim tvoju absenciu v sebe. Prosím… neopúšťaj ma.“
Martin dodal len krátky text: „Celý deň ignorujem. Neodpisujem. Neotváram. Ale ona sa nezastavuje. Je to čoraz horšie. Čo chceš, aby som robil?“
Sedel som v aute na parkovisku pred prácou, mobil v ruke, a čítal som to všetko dokola. Každú správu. Každú fotku. Každý ten zúfalý hlas.
A v hlave mi pulzovala len jedna myšlienka:
Už sa láme.
Ona sa láme.
Večer som prišiel domov.
Sedela na gauči, dcérka už spala. Mala na sebe obyčajné tepláky a tričko, vlasy stiahnuté do drdolu. Keď som vošiel, zdvihla pohľad. Oči červené, akoby dlho plakala – alebo dlho nemrhala.
„Ahoj,“ povedala ticho.
„Ahoj.“
Položil som aktovku. Išiel som k nej. Sadol som si vedľa. Neobjal som ju. Len som sa pozrel na ňu.
„Si v poriadku?“ spýtal som sa.
Chvíľu mlčala.
Potom zavrtela hlavou – pomaly, takmer nebadateľne.
„Nie som.“
A prvýkrát odvtedy, čo to všetko začalo, som videl, ako jej pera sa zachvela.
„Musíme sa porozprávať,“ zašepkala.
Prikývol som.
„Áno. Musíme.“
Pozrela sa na mňa. Oči mala opuchnuté, ale snažila sa usmiať – ten istý krehký úsmev, ktorý som videl posledné dni čoraz častejšie.
„Tak… čo sa deje?“ spýtal som sa pokojne, ako keby sme sa rozprávali o tom, čo bude na večeru.
Chvíľu mlčala. Prstami si prešla po okraji trička, akoby hľadala nejaký nitku, za ktorú by sa mohla chytiť.
„Ja… neviem, ako to povedať,“ zašepkala nakoniec. „Cítim sa posledné dni… divne. Ako keby som stratila kus seba. A ty… ty si iný. Pozeráš na mňa inak. Nie hnevom. Nie ľútosťou. Len… inak. A ja neviem, prečo.“
Prikývol som pomaly.
„Možno som unavený z práce,“ povedal som. „Alebo z toho, že málo spím. Dcérka vstáva v noci, ty vstávaš, ja sa prebúdzam. Vieš, ako to ide.“
Videl som, ako jej pohľad skĺzol dole, na svoje ruky. Trasú sa – len veľmi jemne, ale trasú.
„Nie je to len to,“ povedala ticho. „Cítim… prázdnotu. Ako keby mi niečo chýbalo. A neviem, čo. Alebo… viem. Ale bojím sa to povedať nahlas.“
Čakal som. Nechal som ju hovoriť. Nechcela som jej pomáhať. Nechcela som jej dať ani náznak, že viem.
„Možno je to len popôrodná depresia,“ pokračovala rýchlejšie, akoby sa snažila sama seba presvedčiť. „Čítala som o tom. Hormóny, únava, telo sa mení, človek sa necíti sám sebou. Možno potrebujem len viac pomoci. Viac času pre seba. Viac… dotykov. Od teba.“
Pozrela sa na mňa – prvýkrát priamo do očí, dlhšie ako obvykle.
„Chýba mi, ako sme boli predtým. Ako si ma objímal. Ako si ma chcel. Ako si ma bral. Bez výhovoriek. Bez ‚som unavená‘. A ja… ja viem, že som to hovorila často. Že som ťa odmietala. A ospravedlňujem sa. Fakt. Len… neviem, ako to vrátiť späť.“
Natiahla ruku cez stolík. Chcela sa dotknúť mojej. Neodtiahla som sa, ale ani som ju nechytil. Len som nechal ruku ležať tam, kde bola.
„Možno by sme mohli skúsiť… dnes večer,“Len my dvaja. Bez spěchu. Bez tlaku. Len… aby som cítila, že ma stále chceš.“
Usmial som sa – mierne, takmer nežne.
„Možno,“ povedal som. „Uvidíme, ako sa budeme cítiť.“
Ale v hlave mi prebiehali úplne iné obrazy.
Obraz jej kolien na kuchynskej podlahe. Ústa otvorené, jazyk vonku. Fotka, kde si prsia stláča a mlieko strieka na linku s popiskom „Toto by si pil ty. Príď.“
Obraz jej tela pritlačeného k terasovému oknu. Prsia rozmazané na skle. Zadok vystrčený von, ako keby čakala, že ju niekto uvidí – a už jej to bolo jedno.
Obraz jej prstov hlboko v sebe na gauči, tvár v grimase, hlasová správa: „Potrebujem teba. Skutočného. Prosím.“
A ja som tu sedel oproti nej a tváril sa, že o ničom neviem.
„Vieš čo?“ povedal som po chvíli ticha. „Možno by si mala ísť skôr spať. Vyzeráš unavená. Ja ešte niečo dorobím na notebooku a prídem za tebou.“
Prikývla – pomaly, sklamane.
„Dobre,“ zašepkala. „Len… prosím. Nebuď na mňa naštvaný. Neviem, čo sa so mnou deje. Ale chcem to napraviť. Chcem byť zase tvoja.“
Vstala. Pobozkala ma na čelo – dlhšie, ako obvykle. Potom odišla do spálne.
Ja som ostal sedieť.
Otvoril som mobil.
Martin mi poslal novú správu.
20:14 – Fotka: v kúpelni, nohavičky stiahnuté na kolená, ruka medzi nohami. „On je ešte v obývačke. Mám pár minút.“
Zavrel som mobil.
Vstal som.
Išiel som do spálne.
Svetlo som nechal zhasnuté, len malá nočná lampička na jej strane svietila tlmeným oranžovým svetlom. Ľahol som si na chrbát, ruky za hlavou, oči otvorené do stropu. Počúval som zvuky z kúpeľne – voda šumela, potom ticho, potom kroky bosých nôh na dlažbe.
Dvere sa pootvorili. Vošla pomaly, v tenkom nočnom tričku, ktoré jej sotva zakrývalo zadok. Vlasy ešte mokré, voňali po jej šampóne – ten istý, čo používala vždy, keď sme sa predtým milovali. Ale teraz to vôňa pôsobila inak. Ako keby sa snažila zakryť niečo, čo sa nedá zakryť.
Zastala pri posteli. Pozrela sa na mňa. Videla som, že sa snaží usmiať, ale vyšlo to len ako kŕč v kútiku úst.
„Už si tu,“ povedala ticho.
„Áno,“ odpovedal som. „Čakal som.“
Sadla si na okraj postele. Chvíľu len sedela, ruky v lone, prsty sa jej prepletali. Potom sa otočila k mne.
„Môžem… vedľa teba?“ spýtala sa takmer šepotom.
„Samozrejme.“
Ľahla si. Najprv chrbtom ku mne, potom sa pomaly otočila. Tvár blízko mojej. Dych mala teplý, rýchly. Oči lesklé – nie od sĺz, ale od niečoho iného. Od toho, čo sa v nej hromadilo celý deň.
Natiahla ruku. Dotkla sa mi hrudi cez tričko. Prsty sa jej trasli.
„Chcem ťa cítiť,“ zašepkala. „Prosím. Len dnes. Len teraz.“
Neodpovedal som hneď. Nechal som ju čakať. Nechal som jej ruku kĺzať nižšie, pomaly, neisto. Keď sa dotkla môjho brucha, zastavila sa.
„Vieš, že ťa milujem,“ povedala. Hlas sa jej zlomil. „Aj keď… aj keď som posledné mesiace nebola dobrá. Nebola som… tvoja. Ale chcem byť. Chcem, aby si ma vzal. Ako predtým. Ako keby nič nebolo.“
Pomaly som sa otočil k nej. Pozrel som sa jej do očí.
„Ako predtým?“ opakoval som ticho.
Prikývla. Rýchlo, zúfalo.
„Áno. Ako keby som bola len tvoja. Bez… bez všetkého ostatného.“
Ale ja som vedel, že to nie je pravda. Že tie slová hovorila nie mne. Že v hlave jej prebiehali obrazy Martina – jeho ruky na jej hrdle, jeho príkazy, jeho tlak.
Pomaly som ju otočil na brucho. Zdvihol som jej zadok nahor. Napľul som si na prsty, natrel som jej anál – hrubo, rýchlo, bez zbytočností. Potom som do nej vošiel jedným tlakom – hlboko.
Zakričala ticho, telo sa jej naplo, prsty sa zarýli do plachty, chrbát prehol, zadok sa zdvihol ešte vyššie – akoby ho sama ponúkala.
Šukal som ju tvrdo, krátko, bez rytmu – len pár prudkých nárazov. Každý z nich ju posunul dopredu, mlieko jej kvapkalo z prsníkov na posteľ, zadok sa trasol, svaly sa stiahli okolo mňa.
Keď som sa urobil – hlboko vnútri, horúco, pulzujúc – vytiahol som ho. Semeno jej pomaly vytekalo po stehnách na plachtu.
Otočil som sa na chrbát, natiahol deku a zaspal som.
Rýchlo. Bez slova.
Ona ležala vedľa – najprv úplne ticho, dych nepravidelný, telo ešte stále sa trasúce. Potom sa začala triasť inak. Tichšie. Hlbšie. A z hrdla jej vyšiel prvý potlačený vzlyk. Rozplakala sa – pomaly, potichu, cez zaťaté zuby, aby ma nezobudila. Slzy jej stekali po tvári do vankúša, ramená sa jej trasli, ruky si pritlačila na ústa, aby to nebolo počuť.
Ale ja som sa len otočil chrbtom k nej úplne. Zavrel oči. A spal som ďalej.
Ako keby som nič nepočul.
Ako keby ma to nezaujímalo.
Ona plakala ešte dlho do tmy – sama, v tichu, s tým teplým pocitom vnútri a s hanbou, ktorá ju teraz dusila zo všetkých strán.

[ERCH_XY]

Pecka pokračuj ďalej

[Mispulin]

Pěkně ji psychicky drtí... Mnohému čtenáři jí může být i líto a myslet si, že manžel je k ní krutý, jenže je to lhářka, nevěrnice a proradná mrcha!
Jsem zvědav, co pro ni vymyslí za trest?

[Golie]

Stává se z toho nádherný psychologický román

[kuto8157]

Dufam že este bude pokračovanie

[onescout4u]

Príbeh je úplne super a mimoriadne vzrušujúci, aj napriek tomu, že je to zle čo sa deje.Po pravde mi je už ľúto manželky, pretože na všetko sú potrební dvaja a vinu nemožno pripísať iba jednému.