"gádžovka" a starý vajda.

[janotx]

Michala bola z tých žien, ktoré nezanechávajú hluk, keď vstúpia do miestnosti — ale zanechávajú dozvuk. Jemný, neviditeľný tlak vo vzduchu, ako keď sa zavrie kniha, ktorú nik nedočítal. Vysoká, s blond vlasmi pevne zviazanými v hladkom cope, niesla svoju postavu so zvláštnou dôstojnosťou. Nebola úplne štíhla, no bola pevná — ako telo ženy, ktoré vie, čo všetko už unieslo. Jej modré oči boli čisté, ale hlboké, a výrazné lícne kosti jej dodávali výraz akejsi dávnej šľachty. Keď sa občas usmiala — a to bolo zriedkavo — pôsobil ten úsmev ako prasklina v mramore: jemná, no neprehliadnuteľná.
Bývala v malej dedine, v dome so škripotavými dverami a stenami, ktoré si pamätali viac hádok než smiechu. Jožo, jej manžel, mal ruky od práce a dušu odmlčanú. Ich manželstvo bolo ako stará omietka — vrstva na vrstve, pod ktorými sa už nedalo spoznať, čo bolo pôvodné. Milovali sa? Kdesi pred rokmi. Teraz už len zdieľali priestor.

Leto v tej časti krajiny pálilo inak. Nie ako dovolenka, ale ako suchý oheň v kostiach. Jedného večera, keď bolo vzduch tak ťažký, že aj vtáky mlčali, prišla kamarátka Viera s návrhom:
„Poďme na cigánsku zábavu. V osade. Vraj tam dnes hrajú ako z filmu.“
Miša sa na ňu pozrela s nadvihnutým obočím, ale potom len ticho prikývla. Doma mala len Joža a jeho ticho. V osade možno čakala hluk, možno hudbu — ale hlavne niečo iné. Nevedela presne čo. Možno to bol len pud.
Romská osada bola len niekoľko zákrut od dediny, ale zdala sa byť iným svetom. Prašná cesta, domy z plechu, deti s očami tmavými ako noc a smiechom ostrým ako žiletka. A keď padla tma, všetko zmenilo rytmus.
Hudba. Oheň. Smiech. Vôňa gulášu a niečoho... zakázaného.
Miša stála opodiaľ, držala v ruke prvý plastový pohár vína. Potom druhý. Hudba prenikala pod kožu, rytmus huslí a cimbalu sa jej zachytil na bokoch ako dotyk. Začala sa smiať. Po prvý raz po mesiacoch. Jej boky sa pohybovali, jej vlasy sa rozviazali, jej tvár ožila.

A on tam bol. Vajda.

Sedel ako starý lev — ticho, ale všadeprítomný. S cigaretou v prstoch hrubších než vinohradnícke lano. Tvár nekrásna, ale oči... oči tmavé ako hlboká voda. Pozoroval ju. Nie ako zvedavec, ale ako muž, čo pozná ženy — a pozná, keď sú hladné. Nie po jedle. Po niečom v tele.
„Dobrý večer, panička,“ povedal, keď išla okolo s ďalším vínom.
Jeho hlas bol drsný, ale zároveň jemný. Ako starý zamat.
„Neublížim. Len hovorím… že sa pekne usmievate.“
Miša sa zasmiala. Vína v krvi už bolo dosť na to, aby slová tiekli ľahko.

„To hovoríte každej?“
„Nie. Len tým, čo majú smutné oči a smiech ako dievčatá.“
Zastavila sa. Pozrela mu do očí. V tom pohľade bolo niečo iné. Nie dotieravé, nie opité. Niečo... ako keby sa na ňu niekto prvýkrát pozrel úplne. Bez masky.

Hudba stále hrala. Oheň praskal. Ľudia padali pod stoly, ostatní ešte tancovali v prachu. A niečo viselo vo vzduchu — túžba, nepokoj, hlad po niečom, čo poruší pravidlá.
Noc pokročila a aj oheň už horel tichšie, ako keby aj on cítil, že sa blíži niečo iné než tanec. Miša sedela na lavičke, unavená, rozohriata vínom, s červenými lícami a vlasmi rozstrapatenými vetrom aj smiechom. Sukňa jej vystúpila o niečo vyššie, ako by si inokedy dovolila. Ale dnes... dnes nebola "inak".

Zábava sa rozpadávala. Ľudia sa pomaly rozchádzali, smiech sa miešal s tichom a cvrčky začali viesť reč, ktorú počuje len príroda.
On tam stále bol. Vajda.
Nepohol sa. Len ju sledoval. Oči pokojné, ale prenikavé. Videl, že je sama. Že v nej horí niečo, čo už dávno nemalo palivo. Nie vášeň – hlad. Hlad byť vnímaná, byť cítená, byť... ženská.
Prišiel k nej bez slova. Nebol v tom tlak, len ticho pozvanie. Ruka, ktorú k nej natiahol, bola tvrdá, no prsty sa pohli jemne.
„Poď, panička,“ povedal ticho, skoro nežne. „Tu ti bude zima. V tráve je mäkšie. Oheň ešte hreje.“

Neprotestovala.

Vstala. Zakolísala sa. Ale išla.
Zábava v osade gradovala, cigánska kapela hral rýchlo a hlasno, akoby im ich nástroje horeli v rukách. Miša cítila, ako jej telo rezonuje s rytmom, niečo v nej sa otváralo, prebúdzalo. Víno, ktoré pila, už dávno prestalo byť len nápojom. Premenilo sa na niečo silnejšie, niečo, čo prehĺbilo jej zmysly a oživilo všetky tie pocity, ktoré tak dlho ignorovala.
Zrýchlené tlkoty srdca, teplo, ktoré stúpalo zo zeme, a nezadržateľná túžba cítiť viac.
Miša sa otočila, oči jej sa stretli s pohľadom starého vajdu. V jeho očiach bolo niečo nezmerateľné, akoby čítal jej myšlienky. Pozoroval ju s fascinovaním, ako sa pohybovala v tanci, s pohybmi, ktoré boli elegantné, no zároveň plné vášne.
Priblížil sa, jeho prítomnosť bola nevyhnutná, cítila jeho vôňu. Cítila ho na dosah, a aj keď sa nehybne postavil vedľa nej, bolo to, akoby sa dotýkal každej časti jej tela.

„Pekne sa usmievate,“ povedal, jeho hlas bol hlboký, tichý, ale znel ako vyzývavý šepot v ušiach.
Miša sa zasmiala, ale zvuk jej smiechu bol tichší než zvyčajne. Alkohol jej rozprúdil krv v žilách a zmysly boli ako v oparu. Na chvíľu zaváhala, potom sa jej pery mierne pootočili do úškrnu. „To hovoríte každej?“
„Nie. Len tým, ktoré sa usmievajú, ale majú smutné oči,“ odpovedal a jeho pohľad sa zdvihol, ako by hladil jej tvár.
V tej chvíli bolo všetko okolo nej nejasné, len jeho oči boli jasné. Nepovedal nič ďalšie, ale jeho pohľad hovoril všetko. A ona sa nechala pohltit jeho silou. Cítila, ako jej srdce bije rýchlejšie, prsty sa jej zachveli, keď sa ich pohľad stále viac spájal.
Oheň v diaľke praskal, ale ona nepočula nič okrem vlastného dychu a tlkotov srdca. Zrazu cítila, ako jej ruka sama vykročila a hľadala tú jeho, akoby sa k nej túžila priblížiť. Cítila jeho kožu pod prstami, teplo, ktoré sálalo. A to teplo ju úplne prebralo.
Miša nevedela, kedy presne sa to stalo, ale keď už boli v tráve, cítila, ako jej telo prestáva kontrolovať každú túžbu. Po celú dobu sa to zdalo byť iba nevinnejším pokračovaním tanca, ale teraz, keď ležala vedľa neho, vedela, že to už nebude rovnaké. Neexistovali slová, ktoré by dokázali vyjadriť to, čo sa odohrávalo v jej tele. Všetky tie pocity sa zdali byť podriadené jednému: túžbe.

On si sadol k nej a nehovoril nič, jeho ruka sa len pomaly presúvala po jej ruke. Jeho prsty sa dotýkali jej pokožky, jemne ju hladili, s pocitom nečakaného zadržiavania. Niečo v tom dotyku bolo neúprosné, akoby ho niečo v ňom nútilo, aby pokračoval. Miša pocítila nával tepla, ktorý stúpal v jej hrudi. Nebola to len reakcia na jeho dotyk. Bola to reakcia na jeho samotnú prítomnosť, na to, že nebolo možné sa už vrátiť späť.
Prstami jej prechádzal po stehne, a Miša sa pod ním zachvela. Jeho dotyk bol jemný, ale zároveň naliehavý. Každý pohyb bol vedený akýmsi neviditeľným napätím, ktoré sa medzi nimi vytváralo. Bolo to, ako keď niekto vedome testuje hranice, ale bez slov. A ona, aj keď plná pochybností, sa nechala viesť, lebo to bola práve tá časť jej, ktorá túžila cítiť niečo reálne.
Jeho ruka prešla na jej boky, a v tej chvíli cítila, ako jej srdce vynecháva rytmus. Chcela to, tú túžbu, ktorá bola silnejšia ako akékoľvek výčitky. Nebola pripravená, ale bola pripravená byť pohltená tým momentom.
Jeho pohľad sa skĺzol na jej pery, ktoré sa jemne otvárali, a vtedy, keď sa k nej priblížil, cítila jeho dych na pokožke. Bolo to len jedno gesto – jeden pohyb – ale bolo to tak intenzívne, že v tej chvíli všetko ostatné zmizlo.
Jeho ústa sa dotkli jej krku a Miša sa zachvela. Bolo to, ako keby ju spoznával odznova, keď sa dotýkal jej kože, keď hľadal niečo v jej tele, čo ešte nepoznal. Zasypávala ju horúčava, ktorá sa nezastavovala. Jeho ruky sa stále pohybovali, neprestávali, až nakoniec sa ich telá spojili v súzvuku, ktorý, aj keď bol tichý, bol neúprosný.

Miša vedela, že táto chvíľa jej bude navždy patriť. A keď sa ich telá stmelili, naplno sa poddala tomu, čo sa dialo medzi nimi – nebolo tam miesto pre žiadne slová, len dotyky a zmyselnosť, ktorá sa rozlievala v každom pohybe.
Miša sa pomaly postavila, vlasy si prešúchala rukou, akoby sa snažila vytriasť z hlavy zvyšky nočného sna. Hlava bola stále ťažká, telo malátné, ale bolo to niečo iné než únava. Tento pocit nebol o spánku. Bol o… prázdnote. O niečom, čo bolo vyprázdnené, a teraz sa to muselo vyplniť.
„Čo si to vlastne spravila?“ – hlas v jej hlave bol neúprosný, ale nebolo mu treba odpovedať. Nezáležalo na tom. Slnko začalo stúpať vyššie a hladilo jej plecia. No ona to necítila. Nič necítila.
Zavrela oči, snažila sa získať späť kontrolu nad telom, nad dýchaním. Na chvíľu sa jej podarilo vrátiť sa späť do tej chvíle, keď ležala v tráve, keď jeho ruky ešte boli na jej koži, keď sa všetko spojilo v jedno a ona sa dala pohltiť niečím iným, než tým, čo poznala. Cítila ho ešte v sebe, pocit zanechaný medzi ňou a ním, v spomienkach, ktoré sa tlačili na povrch.
„Nie...“ šepkala si pod nos, snažiac sa odtrhnúť spomienky. „To nebolo správne.“
Ale bola to pravda. Bolo to správne pre ňu. Po dlhých mesiacoch, kedy sa cítila zanedbaná a zabudnutá, ten pocit, keď sa niekto vrátil do jej života a prebudil ju, bol oslobodzujúci.
Sústredila sa na krok, na pohyb. Musela sa vrátiť. Do dediny. Do života, ktorý ju čakal doma. Ale už vedela, že ten návrat nebude rovnaký.
Zrazu sa Mišine kroky spomalili, jej nohy ťažkli, v srdci napätie. V hlave sa jej začali objavovať otázky. Kde je Jožo? Prečo sa nevrátila? Prečo bola sama?

Niekoľko dní po zábave si Miša kúpila tehotenský test. V tom okamihu sa všetko, čo sa stalo, zrazu zdalo príliš vzdialené a príliš reálne zároveň.
Keď si sadla na kraj vane, jej ruky sa začali potiť. Oči sa jej zakryli návalom strachu, ako keď sa pred ňou otvorí niečo, čomu sa nemôže vyhnúť. Pomaly držala test v rukách, obzerala ho a ešte raz si pripomenula tú noc – tú chvíľu, keď bol s ňou a všetko ostatné zmizlo. Stále cítila jeho prítomnosť v jej vnútri, akoby bol stále v nej, akoby sa nedokázala zbaviť jeho dotyku.
Test ležal pred ňou. Čakal na jej odpoveď.
Zhlboka sa nadýchla, kým čakala, že sa objavia dve čiarky. Minúty plynuli ako pomaly tikajúca hodina. A potom, keď to konečne prišlo, všetky jej myšlienky sa skreslili do jednej veľkej prázdnoty.
Jedna čiarka. Nevyšlo to.

Nedokázala cítiť úľavu, pretože to, čo skutočne cítila, bolo niečo iné. Niečo, čo ju tlačilo a zovieralo jej hrdlo.
„Čo si teraz spravím?“ Zašepkala do prázdnej kúpeľne.
Keď sa vrátila domov, Jožo už bol v kuchyni, sedel pri stole a vyzeral ako vždy – malý, ale pevný, s výrazom tváre, ktorý len málokedy ukazoval čosi iné než únavu a znudenie.

Pozrela naňho, na jeho ruky, ktoré sa neustále pohybovali, akoby mal stále niečo na práci. Ale teraz, keď mala v sebe tú zmes výčitiek a pocity, ktoré nemohla ignorovať, sa jej srdce rozbúchalo v rytme tej neznesiteľnej tmy, ktorá ju ťažila.
„Miša... kde si bola?“ opýtal sa bez emócií.
„Musela som si... niečo ujasniť,“ odpovedala ticho, pohľad odvrátený.
„A ako to dopadlo?“ Jeho hlas bol prázdny, nebol tam žiadny záujem.
Miša sa zhlboka nadýchla. Prechádzala pohľadom po stole, na pohár, na taniere, na veci, ktoré tak dlho ignorovala.
„Som tehotná,“ povedala zrazu, ako keby jej to z úst vyšlo z núdze, akoby to bola posledná pravda, ktorá mohla niečo zmeniť.
Jožo na ňu pozrel. Jeho oči nevyjadrovali žiadne prekvapenie, žiadnu radosť. Len suchý pohľad. „To je skvelé,“ povedal napokon, ale neznelo to ako skutočný záujem. „Kedy to presne bolo?“
Miša sa vyhýbala pohľadu, oči jej začali pociťovať tlak, ktorý rástol. „Asi pred tromi týždňami... možno štyrmi. Možno to bolo, keď sme sa naposledy...“

„Tak možno,“ povedal Jožo. „Ale už je to dávno, čo sme sa vôbec dotkli.“
A v tej chvíli Miša vedela, že odpoveď, ktorú dostala, nebola odpoveďou, po ktorej túžila. Namiesto toho to bol verdikt, ktorý sa ešte len mal vyplniť.
„Zbaľ si veci, Miša,“ povedal nakoniec. „Nechcem to počuť.“
A keď Miša otočila hlavu k dverám, nevzdychla. Nepovedala nič.

[Mispulin]

Dobře udělal, že ji vykopl!

[Mildas155]

pěkné s zajímave k zamyšlení pokračuj