šok 5

[pokemonpichu]

Ráno po tej noci, keď som ležal vedľa nej v posteli a počúval jej rovnomerný dych, som sa rozhodol.
Už to nešlo ďalej. To ticho sa vo mne sa zmenilo na niečo ostré, ako sklo v hrsti.
Vzal som notebook, pripojil externý disk so záznamom – celým, surovým, s každým stenaním, každým plesknutím mlieka o stôl, každým tým „áno… prosím…“.
Potom prešiel cez plot, ktorý sme kedysi so susedom stavali spolu, a zaklopal na jeho dvere.
Martin otvoril s kávou v ruke, usmievajúc sa ako vždy – ten uvoľnený, sebavedomý úsmev človeka, ktorý si myslí, že má všetko pod kontrolou.
„Ahoj, čo sa deje?“
Len som mu strčil notebook do rúk a ukázal na obrazovku.
„Pozeraj.“
Martin sa najprv zasmial – krátko, nervózne, ako keby čakal nejaký vtip. Potom smiech utíchol. Tvár mu zbledla. Ruka s kávou sa mu začala triasť. Pohľad sa mu prilepil na obrazovku a už sa neodlepil.
Sledoval to celé – od momentu, keď ju chytil za vlasy, cez ten prudký vstup bez prípravy, cez kvapkajúce mlieko na stôl, cez ten chvíľkový zlom v jej očiach, keď si uvedomila, kto je, a predsa sa ešte silnejšie stisla okolo neho. Až po ten posledný pulz, keď do nej vystriekal všetko.
Keď sa video skončilo, vytrhol som mu notebook z rúk.
„Teraz počúvaj,“ povedal som ticho, ale hlas mi vibroval od zovretia. „Buď mi povieš všetko, čo chcem vedieť – všetko do najmenšieho detailu – alebo idem rovno k tvojej žene. Ukážem jej to isté. Prehrám to jej na mobile, nahlas, v kuchyni, kým bude krájať zeleninu pre vaše deti.“
Martin stál ako pribitý.
Potom sa otočil, vošiel dnu a zatvoril dvere.
Vedel, že to nie je prázdna hrozba.
Martin na stoličku za stolom, ja oproti nemu. Medzi nami len hrubé ticho.
„Od kedy?“ spýtal som sa ako prvé.
„Asi tri apol mesiaca, hneď po šestonedelí.“
„Ako často?“
„Takmer každý tretí pracovný deň. Väčšinou poobedňajšie hodiny. Niekedy ráno, keď si odchádzal do práce.“
„Prečo práve ona?“
Martin sa zadíval na zem.
„Lebo moja manželka sa chce rozviesť a nebýva somnou. Ty si bol v práci, a tvoja žena doma sama. A ja som tam bol. Každý deň. Povedal som jej, že je stále krásna. Že to, čo teraz cíti,noci bez spánku, telo, ktoré sa jej podľa nej zdeformovalo. nie je hanba. Že to môže využiť. A ona... prestala sa časom brániť.“
„A prečo je taká odovzdaná?“
Dlho mlčal.
Potom zdvihol pohľad – prvýkrát bez toho frajerského úškrnu.
„Lebo som jej dal niečo, čo ty nedokážeš. Nie je to o láske. Nie je to o mne ako o človeku. Je to o tom, že keď je so mnou, nemusí byť mamou. Nemusí byť tvojou manželkou. Nemusí sa cítiť ako zlyhanie, lebo jej telo už nie je jej vlastné. Keď ju beriem – tvrdo, bez slov, bez výhovoriek – cíti sa zase ako ... . Chcela, aby to bolelo. Aby to bolo hrubé. Je to ako droga. A ona je už hlboko. Ako keby tým trestala samu seba. Niekedy som jej viazal ruky uterákom za chrbát, niekedy som jej dal facku – nie silnú, ale dosť na to, aby sa jej oči zaliali slzami a zároveň sa jej nohy ešte viac roztiahli. Raz som jej dal prsty do úst a ona ich olizovala, ako keby to bola posledná vec na svete. Robila všetko, čo som povedal. Bez otázok. Bez odporu. A po prvom raze sa bála že ti to poviem. Teraz urobí všetko čo chcem, Bez slova. bojí sa že ťa stratí“
„Prečo nič nehovoríte?“
„Na začiatku som jej hovoril, že je krásna, že jej telo je dokonalé, že ju chcem. Teraz už len príkazy. ‚Na kolená.‘ ‚Roztiahni.‘ ‚Stisni.‘ ‚Pros.‘ A ona to robí. Čím menej slov, tým viac sa trasie od vzrušenia.“
„Používaš kondóm?“
Martin zavrtel hlavou.
„Nikdy. Ani raz.“
„Koľko by to ešte trvalo keby na to neprídem?“
Martin pokrčil plecami.
„Kým by sa sama nerozhodla prestať. Alebo kým ju to nezničí úplne. Alebo kým ty... neurobíš niečo.“
Vstal som a pozrel na neho.
„Ak sa k nej ešte raz priblížiš – aj keby len pohľadom cez plot – pôjdem za tvojou ženou. A nebudem sa pýtať. Len jej to ukážem. A potom odídem. Nechám vás dvoch, aby ste si to vyriešili sami.“
Martin neodpovedal.
Len prikývol – malý, zlomený pohyb hlavy.
Žiadne ospravedlnenie.
Žiadna hrozba.
Len to ťažké ticho.
Domov som prišiel o pol hodiny neskôr.
Ona sedela v kuchyni, dojčila dcérku.
Usmiala sa naňho – ten istý úsmev ako vždy, mäkký, domácky.
„Ahoj, láska. Kde si bol?“
„U suseda,“ odpovedal.
„Len tak... pokecať.“
Prikývla.
Ale na okamih jej pohľad skĺzol smerom k plotu.
A ruky jej na chvíľu stuhli okolo dieťaťa.
V hlave sa jej točili myšlienky – rýchle, ostré, ako nože v tmavej miestnosti.
Vie to?
Prvá myšlienka, ktorá ju prebodla, bola presne táto.
Vie to? Vidí to na mne? Cíti to? Počul niečo? Vidí tie malé veci – ten pohľad k plotu, tie stuhnuté ruky.
Potom prišla druhá vlna – spomienky.
Ako prišiel cez terasu, tričko už v ruke, penis tvrdý ako kameň. Ako ho pustila dnu bez slova, len tým pohľadom. Ako ju chytil za vlasy, otočil k stolu, župan spadol na zem. Ako si roztiahla nohy široko, veľmi široko, kolenné jamky sa jej trasli, ale poslúchla okamžite.
Vidí to znova a znova.
Ako sa do nej vnoril jedným tvrdým tlakom – analne, bez prípravy, bez milosti. Ako zakričala, ale nie od bolesti – od toho náhleho pocitu plnosti a pálenia naraz. Ako sa stôl pod ňou pohupoval, nohy škrípali o dlažbu. Ako jej prsia hojdali a mlieko kvapkalo – plesk, plesk, plesk – na dosku stola na ktorom jeme večeru.
Počul som jeho slová: „Včera si ma nechala tak. Dnes sa to skončí vnútri. Celé.“
A jej tiché, prerývané „áno… áno… prosím…“ – slová, ktoré som od nej nikdy nepočul, keď sme boli spolu my dvaja.
A potom ten moment v odraze okna.
Keď ju vytiahol za vlasy hore.
Keď jej povedal: „Pozri sa na seba.“
Keď uvidela fotografiu – nás troch, usmievajúcu sa mamu, manželku, čistú.
Keď si uvedomila: Som mama. Som manželka. Toto nie som ja.
A predsa – namiesto toho, aby sa odtiahla – zadok sa jej stisol okolo neho ešte silnejšie. Nohy sa jej roztriasli. Prsty sa zarýli do hrany stola. A z hrdla jej vyšiel ten tichý, prerývaný orgazmus práve vtedy, keď ju hanba mala zlomiť najviac.

Posledná myšlienka ju vystrašila najviac.
Lebo ak by som vedel a nereagoval – znamenalo by to, že aj ja som súčasťou niečoho, čo sa vymklo spod kontroly.
Že aj ja som prestal bojovať.
Že aj ja som sa začal lámať.
Jej dych sa zrýchlil – len o máličko.
Ako keby čakala, či niečo poviem, či sa dotknem jej ramena a spýtam sa: „Prečo?“
Ale ja som mlčal.

Vie to.
Alebo ešte nie úplne.
A ak vie… čo urobí zajtra?
Alebo… čo urobím ja?
Pomyslela si že už to nie je len jej tajomstvo.
Je to naše.
A to ju desilo najviac.

V hlave mi už pulzovala jedna jediná myšlienka – ostrá, chladná, takmer oslobodzujúca.
Chcem pomstu.

Zakázal som mu ju kontaktovať.
Žiadne správy. Žiadne pohľady cez plot. Žiadne „náhodné“ stretnutia na ulici. Žiadne klopanie na dvere, ani keď bude sám doma.
Ak ju uvidí na záhrade, má sa otočiť a ísť dnu. Ak mu napíše ona , má ju ignorovať. Blokovať. Vymazať.
A ak to poruší – aj raz – idem rovno k jeho žene. S celým záznamom.

Ale ona...
Ona o tom nebude nič vedieť.
Bude čakať na jeho signál.
Bude sa pozerať smerom k plotu, keď bude variť obed.
Bude si kontrolovať mobil každých päť minút, keď dcérka zaspí.
Bude sa čudovať, prečo neprichádza. Prečo neodpovedá. Prečo sa vyhýba oknu.
Bude si klásť otázky:
Zbláznil sa?
Zľakol sa?
Má inú?
Vie to môj manžel?
A ja budem mlčať.
Budem sa tváriť normálne

A keď sa raz zlomí – keď mi sama príde a povie „musíme sa porozprávať“, alebo keď sa pokúsi nájsť iný spôsob, ako sa k nemu dostať.
vtedy sa rozhodnem, čo ďalej.
Možno jej všetko poviem.
Možno jej ukážem záznam.
Možno ju nechám v tej neistote ešte dlhšie.

[ERCH_XY]

Paráda som zvedavý aké bude pokračovanie

[84jas84]

Super príbeh, neviem sa dočkať pokračovania