šok 4

[pokemonpichu]

Nasledujúci deň.
Mobil mi vibroval v ruke . Rovnaká notifikácia, rovnaký pocit v žalúdku ako minule.
Martin prišiel rýchlejšie ako minule. Takmer behom cez záhradu. Žiadne zdržovanie, žiadne rozhliadanie sa. Tričko mal už v ruke, šortky stiahnuté dolu ešte predtým, než stihol prejsť posledné tri schody na terasu. Penis mal úplne tvrdý, napätý, s viditeľnými žilami – vyzeralo to, akoby ho celú noc a celý deň držal v stave polorozpálenia a teraz už nedokázal čakať ani sekundu.
Ona ho zbadala skôr, než stihol zaklopať. Stála pri kuchynskom ostrovčeku, v tom istom tenkom župane ako včera – lenže tentoraz ho mala rozopnutý až po pás. Prsia jej viseli ťažko, bradavky tmavé a vystúpené, bola tesne po kojení. Keď otvorila terasové dvere, ani slovo. Len pohľad – krátky, hladný, takmer výhražný.
„Dnes sa to skončí,“ povedal ticho, hlas chrapľavý. „Včera si ma nechala napoly.“
Nepovedala nič. Len cúvla o krok dovnútra a pustila ho dnu. Dvere za ním nechala pootvorené – úmyselne, alebo len preto, že už nemala čas ich zatvoriť.
Tentoraz žiadne váhanie pri okne. Chytil ju rovno za vlasy – nie brutálne, ale pevne, ako keby jej dával jasný signál, že dnes už to nebude jemné. Otočil ju tvárou k stene s veľkým oknom, ale tentoraz ju netlačil k sklu. Položil ju hrudníkom na jedálenský stôl – rýchlo, bez varovania. Župan jej spadol na zem, ruky sa jej opreli o dosku, zadok sa jej automaticky vyhol nahor.
„Roztiahni nohy,“
Poslúchla okamžite. Kolenné jamky sa jej trasú, ale nohy išli široko, veľmi široko. Jednou rukou jej roztiahol zadok, druhou si namieril. Bez prípravy, bez pomalého vnikania. Jediným dlhým, tvrdým tlakom sa vnoril celý – analne, presne tak, ako včera keď sa nedokončil.
Zakričala – nie od bolesti, ale od toho náhleho pocitu plnosti a pálenia naraz. Hlas sa jej zlomil uprostred, prešiel do dlhého, chrapľavého „aaaach…“. Stôl pod ňou sa pohupoval, nohy stola škrípali o dlažbu. On ju chytil za boky oboma rukami a začal ju tvrdo, rytmicky mrdať – žiadne milovanie, žiadna nežnosť. Krátke, hlboké nápory, každý z nich ju posúval o pár centimetrov dopredu po stole. Prsia sa jej hojdali, mlieko začalo kvapkať na dosku stola v pravidelných rytmoch – plesk, plesk, plesk.
„Včera si ma nechala tak,“ zavrčal medzi údermi. „Dnes sa to skončí vnútri. Celé.“
Ona sa len prikyvovala – hlava dole, vlasy rozhádzané po stole, ústa pootvorené, na dosku jej stekalo mlieko. Rukou si siahla medzi nohy, prsty sa jej pohybovali šialene rýchlo po klitorise. Stenanie sa zmenilo na prerývané „áno… áno… prosím…“ – slová sa jej miešali s dychom, takmer nerozoznateľné.
Keď cítil, že je na hrane, vytiahol ju za vlasy hore – aby videla svoju tvár v odraze okna. Chcel, aby videla sama seba – rozmazanú, spotenú, s ústami otvorenými v tichom kriku, s prsiami hojdajúcimi sa v rytme jeho nárazov.
„Pozri sa,“ zašepkal. „Pozri sa na seba.“
Ona pozrela.
V skle uvidela nielen svoju tvár. Uvidela ženu s telom, ktoré sa trasie od cudzieho muža. A za ňou na poličke vedľa – fotografia ich troch: ona, on, dievčatko.
Som mama.
Som manželka.
Toto nie som ja.
A predsa – namiesto toho, aby sa odtiahla, aby ho odstrčila, aby zakričala alebo sa rozplakala hanbou – jej telo urobilo presný opak.
Zadok sa jej stisol okolo neho ešte silnejšie, akoby ho chcela vtiahnuť hlbšie. Nohy sa jej roztriasli. Prsty sa jej zarýli do hrany stola. A z hrdla jej vyšiel zvuk – nie plač, nie výkrik zúfalstva, ale tichý, prerývaný orgazmus.
Práve vtedy, keď si plne uvedomila, kým je – a koho tým najviac zrádza – ju to zalialo celú. Dlhý, ničivý, hanlivý vrchol, ktorý ju prinútil zavrieť oči, aby už nevidela ten odraz. Ale bolo neskoro. Videla ho. A ten obraz ju dostal až na dno – a zároveň ju posunul cez hranu.
On to už nevydržal. Posledné tri-štyri prudké pohyby – a vystriekal do nej všetko. Hlboko. Niekoľko silných pulzov, až kým nezačal slabnúť.
Chvíľu tam ostali tak – ona prehnutá cez stôl, on stále v nej, obaja lapali po dychu.
Potom sa pomaly vytiahol. Semeno jej pomaly vytekalo von, stekalo po stehne.
Ona sa narovnala až po dobrej minúte. Otočila sa k nemu. Tvár červená, oči lesklé – ale nie od sĺz. Perami sa jej prehnal tieň úsmevu. Nie víťazný. Nie prázdny. Skôr... zmierený. Akoby práve prešla nejakým prahom, z ktorého už niet návratu.
„Teraz si spokojný?“ spýtala sa ticho.
On sa uškrnul, vytrel sa uterákom a začal sa obliekať.
„Zajtra o rovnakej?“
Pozrela sa smerom k detskej izbe – ticho, dieťa spalo po obede.
„Zajtra,“ povedala nakoniec. Hlas jej trochu chrapľal.
Martin sa zasmial – krátko, tvrdo.
Potom odišiel.
Ona ostala stáť uprostred obývačky. Nahá, spotená, s jeho semenom stále teplým, pomaly stekajúcim po vnútorných stranách stehien. Chvíľu len dýchala – hlboko, prerývane, akoby sa snažila vrátiť do tela, ktoré jej ešte stále nepatrilo úplne.
Potom sa pohla.
Najprv zdvihla župan zo zeme, ale neobliekla si ho. Len ho prehodený cez rameno odišla k linke. Vzala handru, namočila ju pod tečúcou vodou a začala utierať stôl. Pomalými, mechanickými pohybmi. Mlieko, ktoré jej počas celého aktu kvapkalo z prsníkov, už zaschlo na niekoľkých miestach – malé biele kruhy a pruhy na tmavej doske. Utierala ich dôkladne, takmer až násilne, akoby tým chcela vymazať aj posledné stopy toho, čo sa tu stalo. Ja som už dávno odišiel z parku. Prišiel som domov, rovno dnu. Normálne. Ona vyšla z obývačky – už oblečená v obyčajných domácich šortkách a tričku s dlhým rukávom. Vlasy mokré, ešte voňali po sprche. Usmiala sa – ten istý úsmev, ktorý používa vždy, keď sa vraciam z práce. Položil som aktovku na stoličku a išiel som k nej, pobozkal som ju na čelo. Potom som sa otočil k stolu, na ktorom už bola pripravená večera.
A vtedy som to zbadal.
Ten malý belavý fliačik na hrane stola. Suchý, zatvrdnutý, asi dva centimetre veľký.
„Čo je toto?“ spýtal som sa ticho.
Pozrela sa tam, kam som ukazoval. Na sekundu jej zamrzol výraz – len na sekundu. Potom sa usmiala, ľahko, akoby to bola najsamozrejmejšia vec na svete.
„Ach, to… len som si dnes rozliala mlieko do kávy. Nechtiac. Hneď to utriem.“
Pristúpila si k stolu, vzala si papierovú utierku a jedným rýchlym pohybom ten fliačik zotrela. Akoby nikdy neexistoval.
Zasmial som sa – krátko, bez podozrenia.
Videl som, ako sa jej trasú ruky – len veľmi jemne, takmer nebadateľne.
A vedel som.
Ten fliačik mlieka na našom stole už nikdy nebude len „rozliate mlieko do kávy“.
Pre teba to bude navždy pripomienka.
Pre mňa dôkaz.
A pre nás oboch… zatiaľ ticho.
Zatiaľ.

[petr10000]

Hodně dobré.bude pokračování?

[Mispulin]

Jo jo, napíná nás pěkně po troškách... Mezi manželkou a sousedem musí něco být, že ona je tak odevzdaná a povolná... Že by to děcko bylo souseda a nebo na ni něco ví? Jsem zvědav, kdy a jak přejde manžel do protiakce?

[pokemonpichu]

Áno bude pokračovanie. Ale dúfam že ste si prečítali aj predchádzajúce časti. Ak sa vám to páči rád s vami popíšem a poprípade upravím smerovanie podla vašich predstáv. Môžme z toho urobiť takú interaktívnu poviedku, že vy určíte kam to bude smerovať, ale ja to upravím aby to bolo stále pre napínavé.