Bežný deň v práci? Osudové stretnutie

[jensen]

Ona
Zatvorila za sebou dvere spálne a chvíľu len stála. Opierala sa chrbtom o drevo, dýchala pomaly.

Nie z napätia.

Z uvedomenia.

Konečne cítila moc.

Nie tú falošnú ženskú moc z časopisov, nie ilúziu „kontroly“ v nefunkčnom manželstve. Ale tú skutočnú. Tichú. Nepriestrelnú.

Má ho v hrsti.

Sadla si na posteľ, nechala župan skĺznuť. Nahá. Bez hanby. Už nie dievča, ktoré čaká na lásku. Ale žena, ktorá sa pozerá pravde do očí – a usmieva sa.
Myslela na neho. Na manžela. Na to, ako tam sedel – zlomený, tichý, s rukami plnými semena, ktoré jej nikdy nedalo to, po čom túžila.

A predsa ho ešte ľúbila. Nie ako predtým. Nie slepo. Ale hlboko, trpko. Ako niekoho, kto bol súčasťou jej príbehu – aj toho zlého.

Ale už k nej nepatril.

Nechcela už, aby do nej niekedy vstúpil. Už nie. Cítila sa čistá. Pripravená pre iného.

A ten iný…

Ten právnik.

Spomenula si na jeho pohľad, keď jej povedal, že môže pomôcť. Na ten pokoj, tú istotu, tú drzosť. Akoby si bol istý, že si ju vezme. A že mu to dovolí.

A on mal pravdu.
Vzrušovalo ju to. Myšlienka, že ju ten mladý muž – ktorý nie je len zdravý, ale aj mocný iným spôsobom – vezme.
Že si ju zoberie priamo pred očami jej manžela. Že do nej striekne svoje semeno so zámerom splodiť život.

A že on – jej manžel – sa na to bude pozerať.

Lebo mu to dovolí. Lebo ho ľúbi. Inak, ako kedysi. Ale predsa.

A práve preto mu chce ten pohľad dopriať. Ako dar aj ako trest. Aby videl, kam viedli jeho rozhodnutia. Aby cítil, čo cítila ona roky – keď ju zrádzal, keď sa vysmieval jej túžbam, keď jej tvrdil, že dieťa ešte „nie je na pláne“.

A teraz?
Teraz ho vzrušuje to, čo kedysi považoval za slabosť. Jej túžba. Jej vôľa. Jej telo.

A čo on nevie – a čo by ho zlomilo najviac – je to, že všetko, čo má, patrí teraz jej.

Po tom podvode na klientovi toho právnika musel prepísať celý majetok na ňu. Domy, firmy, pozemky. Aby sa skryl. Aby neprišiel o všetko. A myslel si, že to zvládne. Že ona bude ticho. Verná. Verná ako vždy.

Ale už nie je.

Teraz drží všetko.

Moc. Kľúče. Aj právnika. A právnik o tom nevie.
Zatiaľ.

A to ju vzrušovalo ešte viac ako predstava jeho tela. Predstava, že medzi týmito dvoma mužmi je ona jediná, ktorá vie všetko. A všetko ovláda.
Zajtra sa jej telo stane priestorom, kde sa zrodí nový život. Ale už teraz… je to ona, kto rodí nový poriadok.
Zajtra sa jej telo stane priestorom, kde sa zrodí nový život. Ale už teraz… je to ona, kto rodí nový poriadok.

Ostala nahá na posteli. Jemné svetlo lampy jej hladilo pokožku.

Pohladila sa po bruchu. Po prsiach. Jej telo... jej telo bolo nádherné. Vedela to.

Plné. Mäkké tam, kde má byť mäkké. Pevné tam, kde to láka pohľad. Bruško jemne vystúpené, ako predtucha. Stehná, ktoré sa zatvárajú len vtedy, keď to chce ona.

A on – právnik – si to telo vezme.
Za účelom. Nie z rozmaru. Z muža a ženy sa stanú prostriedky. Telo a semeno. Pudy a presnosť.

A on – jej manžel – sa bude pozerať. Tak, ako sa ona roky pozerala naňho, keď sa vracal od inej.

Myslela na ten moment. Na to, ako ju zvalí na posteľ. Ako sa jeho pery spustia po jej krku, prsiach, bruchu...

Ako do nej vojde. Pomaly. S rešpektom aj nárokovaním. Ako muž, ktorý si berie to, čo mu bolo ponúknuté.

Ako bude cítiť jeho dych na svojej šiji, jeho ruky na jej bokoch, jeho semená v sebe… hlboko.

A ako v rohu izby bude sedieť muž, ktorému kedysi patrila. Ktorý dnes už len pozoruje, dýcha, možno sa znova spraví.
Tá predstava ju vzrušila.

Ruku mala medzi nohami skôr, než si to uvedomila. Prsty zľahka kĺzali po klitorise, potom nižšie.

Bola vlhká. Napätá. Telo sa napínalo, dýchala ticho, ale prudko.

Predstavovala si jeho – právnika. Ako do nej strieka. Ako ju napĺňa. Ako jej povie, že cíti, že to vyjde.

Ako jej pošepne: „Otehotnieš.“

A ona mu to uverí. Prvýkrát. Úplne.

Jej panva sa pohla vpred. Boky jemne zašklbli. Brucho sa stiahlo. A potom...

Výbuch.

Sladký, hlboký, vlnivý.
S rozkošou jej z úst unikol tichý vzdych. Zvláštny. Nie bolesť, nie radosť – niečo medzi. Niečo nové.

Zostala ležať. S nohami rozkročenými, telom spoteným, dychom zrýchleným.

Uvedomila si, že sa práve spravila sama na myšlienku právnika v sebe. A na muža, čo sa pozerá.

A v tej chvíli... bola šťastná. A mocná. A konečne celá.

[jensen]

RÁNO – ICH DVE VNÚTORNÉ SVETY

ON
Zobudil sa skôr než ona. Oči zakalené, telo tvrdé. Ležal vedľa nej, nahý, plný napätia, bolesti, túžby.

Spala pokojne. Pokoj, aký už roky nepoznal.

Natiahol sa. Chcel ju objať. Dotknúť sa.

„Prosím... prepáč mi. Nechcem, aby sa to stalo. Si moja... počuješ? Si moja!“

Zrazu sa prebrala. Pomaly, ako levica. Otočila sa naňho a v očiach jej horela istota.

„Dotkni sa ma ešte raz,“ povedala mrazivo, „a môžeš sa rovno rozlúčiť s celým majetkom.“

Zostal. Znehybnel. V krku suchý uzol.

A v tej chvíli si uvedomil. Ona ho vlastní. Telo, dušu... aj všetko, čo kedysi nazýval svojím.

A vzrušovalo ho to.

Bol tvrdý. Ako pes v okovách.
„Prosím... aspoň ťa môžem... vylízať?“ šeptol. Slabo. Úboho.

Ona sa zasmiala.

„Lízať? Ty? Ty s tou svojou smiešnou jazyčkou, ktorá nikdy nič nevyvolala, len ľútosť?“

Pristúpila k nemu. Nahá. Pohŕdavá. Krásna.

„Pozri sa na seba. Kedysi si bol chlap. Teraz? Si len zbytočná mäkká hmota, čo sa robí do vlastnej ruky. Ani pes by ťa neolízal.“

On zalapal po dychu. Chcel odvrátiť zrak, no nemohol.

„Prosím... už to nevydržím... rozviaž ma... nech sa ťa aspoň dotknem…“

Usmiala sa. Ale v očiach mala čosi iné. Nie súcit. Pomstu.
„Nie. Nedotkneš sa ma. Nikdy.“

Vošla do zásuvky. Vytiahla putá. Kovové, ťažké. Tie isté, ktoré on kedysi používal na ňu, keď si chcel dokázať, že ešte vládne. Keď už nestačil inak, pripol ju a tvrdým sexom si liečil komplex.

A raz... keď už nevládal ani súložiť, prikázal jej nasadiť si strap-on. Aby mal pocit, že ešte ovláda situáciu. Že ešte niečo určuje.

Ale teraz? Teraz si ten strap-on pripne ONA.

Najprv ho však spútala. O čelo postele.

Tváril sa slabý, pokorný, ale medzi stehnami mu pulzoval napnutý úd. Ako výsmech.

„Pozri sa na seba,“ zašepkala. „Ten tvoj kúsok mäsa... čo si nikdy nedokázal použiť poriadne. Chcel si so mnou splodiť dieťa? S týmto?“
„Prosím...“

Ale ona len natiahla ruku, vzala čierny strap-on a začala si ho upevňovať.

Pomaly. S pôžitkom. So smiechom.

„Pamätáš si ho? Ten tvoj zúfalý nápad. Keď si nevládal. Keď si chcel, aby som ním pretiahla iné ženy pred tebou, lebo si už nestál.“

On sčervenel. Mal pocit, že sa prepadne do podlahy.

„A dnes?“ pokračovala. „Dnes si moja diera. A ja si ťa vezmem presne tak, ako si si to zaslúžil.“
Rozopla putá. Len aby ho mohla otočiť. Tvárou do matraca. Ruky mu pripla dozadu.

Boky mal napnuté. Zadok vystavený.

„Prosím... to nie...“

„Drž hubu.“

Vnikla doňho zozadu. Jediným silným pohybom.

On zvrieskol. Zastenal. Trhol sa, ale nemohol sa pohnúť.

A ona? Prirážala. Rytmicky. Dôrazne. So stiahnutým pásom, s pohľadom plným moci.

„Takto chutí bezmocnosť. Takto chutí to, čo si mi dával ty. Teraz si to ty, kto kňučí do vankúša.“
A on sa spravil. Bez dotyku. Bez varovania. Na plachtu.

Smutne. Hanebne. Ako niekto, kto už nie je mužom.

Ona sa odopla. Sadla si oproti. Roztiahla nohy. Hladila sa. Sledovala ho.

„Pozri sa, čo nikdy nebude tvoje. Pozri sa, ako sa robí žena, ktorá sa už nikdy neotvorí pre teba.“

A potom, hlasnejšie, s výsmechom:

„Dotkne sa ma len on. Právnik. A len ak si to zaslúži. A ty? Ty sa môžeš dotýkať len seba.“

Pomalými pohybmi sa priblížila k orgazmu. S úsmevom, trasením stehien, zovretými perami... až sa spravila. Prudko. S pohľadom v jeho očiach.

Odomkla ho.
Ležal. Mokrý. Zlomený.

Ona sa znechutene pozrela na mokrú plachtu.

Zasmiala sa tvrdo, bez milosti:
„Pozri, čo z teba vypadlo… keď som ťa pretahovala do zadku. Tebe sa to asi fakt páčilo.“

Chvíľu sa naňho ešte dívala. Len tak. Ako na niečo bezcenné, opotrebované.

Potom bez emócie dodala:
„To nefunkčné svinstvo daj okamžite preč.“

A keď sa otočila ku dverám, ešte bez pohľadu cez plece:
„A priprav všetko na večer. Posteľ. Uteráky. Víno. Pán právnik príde včas.“